Pokúšanie Pána

"Lebo nechcem, aby ste nevedeli, bratia, že všetci naši otcovia boli pod oblakom a všetci prešli cez more a všetci boli pokrstení v Mojžiša v oblaku a v mori a všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi a tou skalou bol Kristus. Ale vo väčšine z nich sa nezaľúbilo Bohu, lebo boli pobití a rozmetaní na púšti. A to všetko sa nám stalo výstražným príkladom nato, aby sme neboli žiadostiví zlého ako aj oni žiadali. Ani nebuďte modlármi ako niektorí z nich , ako je napísané: Posadil sa ľud jesť a piť a vstali, aby sa hrali. Ani nesmilnime, ako niektorí z nich smilnili a padlo ich v jeden deň dvadsaťtri tisíc. Ani nepokúšajme Krista, ako tiež niektorí z nich pokúšali a pohynuli od hadov. Ani nerepcite, ako niektorí z nich reptali a zhynuli od zhubcu. A toto všetko sa dialo tamtým predobrazne a je napísané na naše napomenutie, ku ktorým došli konce vekov. A tak teda ten, kto sa domnieva, že stojí, nech hľadí, aby nespadol.” (1. Korinťanom 10, 1-12)

Kto boli tí ľudia, ktorých opisuje Pavel vo verši, v ktorom hovorí, že tisíce ich “padlo v jeden deň”, kto patril do tej masy, ktorú usmrtili hady a kto boli tí ďalší, ktorí “zahynuli od zhubcu”? Neboli to veru Moábski ani Kanannejskí, ba ani Filištínci alebo niektorí z iných národov, ktoré obklopovali Izraelitov. Nie, Pavol hovorí jasne o veriacich – o ľude, ktorý si Boh sám vyvolil. O ľude, ktorý bol svedkom úžasných zázrakov, ktorý dostával duchovný pokrm nadprirodzeným spôsobom, pil duchovnú vodu zo skaly a nie obyčajnej. Pavol o nej hovorí, že tou skalou bol Kristus.

Tomuto národu sa dostávalo dobré vyučovanie a zakúšal výbornú starostlivosť. Napriek tomu Pavel konštatuje, že mnohí z nich boli strávení Božím pálivým hnevom a usmrtení hadmi. Apoštol v piatom verši hovorí, že Bohu sa v spomenutom pokolení Izraelitov nezaľúbilo, preto ich “rozmetal” po púšti. Hebrejské slovo, ktoré je na tomto mieste použité znamená: Vyhodil ich zo svojej ruky, roztrúsil ich po zemi celkom ako prach. Čo to znamená?

Bol to Pán, ktorý povedal Izraelu:” Toto vám už nebudem trpieť! Keby ste boli neznalí, keby som vás nevychovával, keby ste neprijímali duchovný pokrm z mojej ruky, alebo nevideli skutky mojej slávy – potom by som sa vám ďalej trpezlivo venoval. Avšak vy ste si napriek toľkému požehnaniu, ktorým som vás zahrnul, vyvolili cestu žiadostivosti a modiel. Preto som sa rozhodol, že vás rozprášim. Úplne vás vyvrhnem zo svojich rúk.

Ako je niečo takéto možné? Prečo by Pán zaobchádzal tak prísne s jeho vlastným ľudom, navyše tak krátko po tom, ako ich obdaroval takým nesmiernym požehnaním?

Ako píše Pavol, dvadsaťtri tisíc z nich zahynulo kvôli smilstvu a modlárstvu. A tí ďalší boli usmrtení, pretože reptali a sťažovali sa. A napokon zvyšok bol pobití jedovatými hadmi. Čím si však táto posledná skupina zaslúžila smrť? Pavol o tom jasne hovorí v deviatom verši: Pokúšali Krista! Ani nepokúšajme Krista, ako tiež niektorí z nich pokúšali ... (verš 9)

Snáď ešte rozumieme, prečo Boh zaobchádzal tak prísne so smilníkmi, modlármi a reptákmi. Rád by som však upriamil pozornosť na posledný menovaný hriech – na pokúšanie Krista. Čo tým Pavol myslí, keď hovorí, že “pokúšame Pána”?

Apoštol nás v tomto prípade odkazuje na príbeh opísaný v Druhej knihe Mojžišovej, v sedemnástej kapitole. Čítame o zázraku, ktorý prežívajú Izraeliti – z neba padá manna, ktorá zostáva na zemi v podobe bielych oplátiek, ktoré ľuďom poskytujú všetky potrebné výživné látky. Drobná okrúhla vecička - objavuje sa na zemi vždy uprostred dňa. Ľudia si nemôžu privlastniť tento nadprirodzený pokrm, ani sa ním dopredu zazásobiť. Pán ich sýti sám podľa svojej milosti. Majú len jednu úlohu, aby si drahocenný pokrm pozbierali.

Potom sa objaví nový problém. Nemajú vodu. Dorazili k miestu nazvanému Máry, kde voda síce bola, ale bola tak horká, že sa nedala piť. A zas sa dostávajú do krízy, stoja pred ďalšou skúškou. Boh síce zahnal ich hlad, ale čo urobí s ich smädom!

Okamžite spustia paľbu na Mojžiša. Vyčítajú mu, že je bezcitným luhárom, ktorý ich priviedol sem, do púšte, len na to, aby ich zabil. Dokonca sa mu vyhrážajú kameňovaním.

Možno sa ti to zdá divné – prečo Boh zakaždým skúša svoj ľud takýmto spôsobom? Prečo nám vkladá do života skúšku za skúškou? A prečo práve tieto trápenia ako keby narastali a neustále naberali na sile?

Veď skúšky, ktorými Izrael prechádzal sa naozaj stále stupňovali. Akonáhle sa Boží ľud nenaučil príslušnú látku na prvýkrát, Boh ho voviedol ešte do väčšieho tlaku. Ak ani potom nezvládol problém, nasledovali cvičenia a skúšky jedno za druhým a ich obtiažnosť sa neustále stupňovala. V spomenutom prípade pri vodách v Máre zlyhala ich dôvera k Bohu – to samozrejme pre budúcnosť znamenalo, že ich očakáva silnejšie preskúšavanie viery.

Pri dnešnom čítaní Pavla si väčšina z nás uvedomí, že Boh sa snažil okresať charakter Izraelitov. Chcel odstrániť chyby, otesať tvary, ktoré sa mu nepodobali, chcel zjaviť ľuďom ich slabosť, aby sa mohli meniť na podobu Krista.

Naozaj to tak je. Ale je to len pohľad z jednej strany na proces, v ktorom Boh konal so svojím ľudom. Neuvedomujeme si, ako veľmi za tým Pán stojí, keď nás vovádza do krízových situácií. Často je to pre to, aby nám dal spoznať niečo významné priamo zo svojej podstaty!

Uvažujte o tom! Biblia hovorí, že sme Božím vyvoleným ľudom, jeho kráľmi a kňazmi. Rovnako ako ľud Starej zmluvy, aj my sa hostíme Božou mannou, ktorou je Božie Slovo. Pijeme z tej istej Skaly z Krista. Navyše sa môžeme tešiť z lepších zasľúbení a pre nás z výhodnejšej zmluvy. Boli sme vyslobodení z otroctva, prechádzame aj to naše Červené more. A tak sme už zbadali, ako Boh porazil satanské mocnosti, ktoré nás zadržali.

Ale tak, ako Izrael, aj my pochybujeme o Bohu, repceme a sťažujeme sa naňho, hoci nás zahŕňa toľkým požehnaním. Aj tak sa obraciame k modlám a smilstvu. Pokúšame ho presne tak, ako Izraeliti. Inými slovami, ešte sme nezvládli učivo.

Aj dnes nás Pán často privádza na miesta podobné Máram – vody života sú v týchto miestach horké. A ako vtedy Izrael, aj my sme vystavení neuhasenému smädu, nahlodávajú nás otázky a ťažké pochybnosti.

Môžete namietať: “To teda nie! Snáď ma nebudeš porovnávať s tými modlármi a smilníkmi! Veď Mojžiš sám o nich povedal, že sú to ľudia tvrdého srdca a stuhnutej šije náchylní odpadnúť od viery. A ja predsa taký nie som. Ja chcem žiť s Pánom. To predsa nemôžeš tvrdiť, že som ako oni!

Lenže biedni Izraeliti tie svoje temné stránky vôbec nevideli. Nezistili, čo je v ich srdci, kým neprišiel čas skúšania. A ja osobne verím, že to isté platí pre Boží ľud aj dnes. Prorok Jeremiáš napísal: ”Najľstivejšie zo všetkého je srdce a je neduživé na smrť. Kto ho pozná?” (Jeremiáš 17, 9)

Zapamätaj si – to sú tí ľudia, ktorí sa neskôr triasli pred Pánom na hore Sinai, keď počúvali jeho prikázania. To sú tí, ktorí tak rýchlo sľúbili:” Všetko, čo Boh povedal, budeme robiť. Poslúchneme každé jeho prikázanie!”

A títo Izraeliti úprimne mysleli každé slovo, ktoré vtedy vyslovili. Boli plní bázne Božej a presvedčení, že by nepadli pre úctu k Jeho Slovu. Lenže v skutočnosti ani netušili, čo všetko je v ich srdci. V skutočnosti boli duchovne v úpadku.

Viete, Izrael žil zo skúsenosti ich pastora, učiteľa Mojžiša. Títo ľudia nemali vlastnú vieru. A keď Boh odsunul na chvíľu Mojžiša a zostali sami, žili ako odpadlíci a zvrhlíci celých štyridsať dní!

To isté sa však stáva aj dnešným kresťanom. Len čo počujú kázať Božie Slovo, z celého srdca, dychtivo Mu sľubujú poslušnosť. Skutočnosť je však taká, že žijú na úkor skúseností niekoho iného. Vykrmujú sa vyučovaním na kazetách, seminároch, živia sa zjavením, ktoré prijali ich pastori, avšak chýba im vlastná hlboká skúsenosť života s Kristom.

Milovaní, nemôžete prijať skutočné Božie zjavenie od niekoho iného. Kazateľ vás môže vyburcovať, inšpirovať a vy potom snáď môžete následne chrliť biblické poučky. No kým nemáte vlastnú skúsenosť s Ježišom, kým sa nevyvíja váš osobný príbeh, príbeh vášho vzťahu s Ním, nemôžete Ho poznať. Jeho Slovo je určené k tomu, aby pracovalo vo vašom srdci dovtedy, kým sa nestane vaším živým poznaním.

Rovnako to bolo aj s učeníkmi. Ani oni nemali potuchy o tom, čo všetko sa nachádza v ich srdci. Ale Ježiš o tom vedel. Priviedol ich do situácie, kde mohli byť preskúšaní a všetko vyšlo najavo. Svojim dvanástim učeníkom prikázal, aby nastúpili do loďky a plavili sa po mori. Pritom vedel veľmi dobre, že čoskoro na to sa rozpúta búrka.

No a títo ľudia si v tom čase práve mysleli, že v plnej dôvere nasledujú svojho majstra. Veď videli, ako nasýtil tisíce ľudí hoci mal iba kúsok ryby a pár bochníkov chleba. Do loďky zrejme vstupovali ako ľudia, ktorí si o sebe mysleli, že po tom všetkom už o Ježišovi nikdy pochybovať nemôžu.

Ale jedna vec je vidieť zázrak, ktorý sa udial v živote tvojho pastora a úplne niečo iné je zakúsiť to na vlastnej koži. A tak príbeh pokračuje. Zrazu sa prihnal mohutný vietor, vlny sa dvíhali čoraz vyššie – skúška prichádzala. Zakrátko sa čln naplnil vodou a chlapi sa zo všetkých síl pustili do vylievania. Možno to bola otázka len niekoľkých minút, aby si uvedomili, že čln sa určite potopí. A počúvajte čo vychádzalo zo sŕdc týchto ľudí práve v čase ich skúšky: “Pane, je ti jedno, že všetci zahynieme? Potápame sa! Pomôž nám Ježiš! Tak, si Boh či nie? Vari ti na nás nezáleží?

Tí učeníci, ktorí bol Ježišovi najbližší ho pokúšali! Dokonca vyslovili tie isté slová, ktorými sa Izraeliti osopili na Mojžiša:”... pokúšali Hospodina tým, že vraveli: Či je Hospodin medzi nami či nie je? (2. Mojžišova 17:7)

Ježiš však vedel veľmi dobre, čo robí. Mohol rozkázať vetru a vlnám, aby ustali ešte skôr, než sa poriadne rozbúrili. Táto moc v ňom bola stále. On však namiesto toho nechal prejsť učeníkov skúškou – v situácii, v ktorej im doslova išlo o život!

K pokúšaniu Pána dochádza vtedy, keď Boh dopustí na človeka, aby sa kríza v jeho živote stupňovala. Prečo to tak je? Čo tým Boh sleduje? Pán nechá, aby sa nám diali aj takéto situácie, pretože sa tak dostáva k posledným koreňom nevery! Jeho Duch vstupuje do každej komôrky nášho srdca a vyhľadáva tie najodpornejšie veci – pýchu, nadutosť a ďalšie nemilé haraburdy, ktoré bránia tomu, aby v nás prebýval v plnosti.

Žalmista píše o hriechu Izraelitov: ”A pokúšali silného Boha vo svojom srdci...” (Žalm 78, 18)

V hebrejčine tento verš hovorí, že Izraeliti boli neznesiteľne skúšaní. To znamená, že už neexistovali žiadne ľudské prostriedky, ktoré by im umožnili postarať sa o seba. A keď sa ocitli v tomto položení, uverili, že ich Boh opustil, vôbec nepočúva ich vzdychy a len si mlčí.

Takže stručne zhrnuté, čo sa skrýva za pokúšaním Boha. Ide obyčajne o situácie, v ktorých sa jeho vyvolení, požehnaní nachádzajú v ohni skúšok. Kríza, ktorú prežívajú narastá stále viac, strach zovrie ich srdcia a zrazu spustia nárek: “Pane, kde si? Kde je to moje vyslobodenie? Prečo nie si ty v hre? Si vlastne so mnou či nie?

Nespasenému človeku sa nemôže stať, že by pokúšal Pána. Takáto osoba totiž neuznáva Boha a neráta s Jeho konaním ani v jednej z oblastí svojho života. Ak sa jej niečo stane, považuje to buď za šťastie alebo nešťastie. Len tí, ktorí sú Pánovi najbližšie ho dokážu pokúšať – tí, ktorí už videli Jeho moc, okúsili jeho milosť a milosrdenstvo a sú povolaní k tomu, aby kráčali vo viere.

Dokonca aj spravodlivý Ján Krstiteľ sa ocitol v istej skúške, ktorá ho vyprovokovala, k tomu, aby pokúšal Boha. Sedel vo väzení a určite si kládol otázku, kde je Boh teraz v jeho situácii. Dozvedal sa o úžasných skutkoch, ktoré konal Ježiš – uzdravil ľudí, uskutočnil zázraky, priťahoval ľudí, ktorí sa predtým zhromaždili okolo Jána. O práve Ján tu teraz sedí sám a čaká na popravu.

Ján vedel, že sa musí umenšovať, aby Kristus mohol rásť. Ale tu prišli myšlienky:” Veď, hej, umenšovať to áno – ale zomrieť? Prečo by som mal takto umierať, keď Ježiš je pravý Boh? Ak činí iným toľko zázrakov, prečo by mňa nemohol vyslobodiť? Pane, toto je už naozaj neúnosné!” (Spomeňte si, že Kristus odstránil osteň smrti.)

Posledné slová, ktoré Ježiš odkázal Jánovi hovorili za všetko: “ Blahoslavený je ten, kto by sa nepohoršil na mne.” (Matúš 11, 6) Kristus vlastne tomuto Božiemu služobníkovi povedal: “Nepohoršuj sa na mne, Ján. Vieš veľmi dobre, že robím iba to, čo vidím a počujem od svojho otca. On je ten, ktorý si toto všetko už predtým naplánoval a je hoden toho, aby sa mu plne dôverovalo. Takže ak On bude odo mňa chcieť, aby som išiel za tebou a vyslobodil ťa, tak predsa vieš, že okamžite prídem k tebe. Odpočívaj v dôvere, že nech by prišlo čokoľvek, bude to na len Jeho slávu. A pre teba to bude znamenať slávu večnú! Znášaš svoju posledné trápenie. Nech ťa pochybnosti neolúpia o vieru! Radšej spočívaj v Otcovej láske, v dôvere, ktorú v tebe má. Ty nie si súdený. Naopak, si veľmi poctený v Jeho očiach. Len zotrvaj pevný.

Verím, že Ján vytrval. Keď ho nakoniec nechal Herodes sťať, odišiel domov do slávy plný viery a úcty.

Keďže Izraeliti zlyhali pri vodách v Máre, Boh ich podrobil silnejšej skúške v Refedíme, kde ”nebolo vody na pitie pre ľud.” (2. Mojžišova 17,1)

Iste sa viete vžiť do situácie. Pre Izrael to nebol malý problém. Vieme, že človek môže putovať bez jedla aj niekoľko týždňov, ale bez vody vydrží naozaj len pár dní. A v Refedíme nebolo široko-ďaleko vidieť žiadnej stopy po vode. Už to trvalo dlhšie. Deti nariekali a rodiny postupne odpadávali od smädu. Bola to teda kritická situácia.

No Mojžiš porozumel Pánovým zámerom – pochopil, čo sa deje s Izraelom. Uvedomil si, že Boh bude napínať sily svojho ľudu až za hranicu. Prečo? Chcel, aby sa úplne odovzdali do Jeho starostlivosti. Túžil po tom, aby ich videl povstať vo viere a prehlásiť: “Boh má moc!”

Písmo ďalej hovorí, že (Mojžiš) nazval meno toho miesta Massa a Meríba, preto, že sa vadili synovia Izraelovi a preto, že pokúšali Hospodina tým, že vraveli: Či je Hospodin medzi nami či nie je?” (2. Mojžišova 17,7)

Obidve slová "Massah" a "Meribah" majú ten istý význam – miesto skúšky. Mojžiš prebehol táborom a volal: “Toto je Massa – skúška. To neznamená koniec. Boh nás neopustil. Tak sa nepoddávajte. Vydržte! Pán hľadá vieru, chce spoznať, čo je v našich srdciach. Vie, ako nám má pomôcť. Len chce, aby sme mu dôverovali a očakávali Jeho ďalší zázrak!”

Koniec príbehu poznáte. Ďalšia tragédia! Izrael nedôveroval Bohu. Boh prikázal Mojžišovi zobrať palicu, ísť do Horebu a udrieť do istej skaly. Keď Mojžiš buchol do skaly, vystrekla voda a Izraeliti si mohli uhasiť smäd. Pán opäť dokázal, že sa neustále stará o svoj ľud aj napriek jeho nevere.

Spýtam sa vás – ako vlastne pokúšal Izrael Boha v tejto príhode. Bolo to tým hnevom voči Mojžišovi, ich amokom, v ktorom chceli zabiť Božieho proroka? Bolo to ich otrasné reptanie? Alebo azda modlárske smilstvo? Ani jedna z menovaných vecí nebola skutočným dôvodom. Dobre si všimnite, čo o tom hovorí Písmo: “... pokúšali Hospodina tým, že vraveli: Či je Hospodin medzi nami či nie je?” (2. Mojžišova 17,7)

Boh mal predsa v svojej zásobárni vody, koľko chcel. Mohol teda napojiť Izrael, len čo sa objavili prvé pocity smädu. On však zostal čakať. Jeho srdce túžilo, aby jeho vzácny, vyvolený ľud spoznal lásku, ktorú voči nim prechováva a vrhol sa mu do náručia. Namiesto toho však Izrael opäť zlyháva!

A tak ich Boh opäť skúša – tentokrát ich nechal hladovať. Mojžiš sa o tom neskôr vyslovil: “... Hospodin tvoj, Boh ... ťa ponížil a dopustil na teba hlad ...aby ťa skúsil ...” (5. Mojžišova 8, 2-3)

Takže prišla ďalšia skúška viery. Vydržali Izraeliti s prázdnymi žalúdkami a čakali na Boha, aby im poslal chlieb? Povzbudzovali sa navzájom vo viere, posilňovali sa pripomínaním si predchádzajúcich divov – napr. :” Boh nám rozdelil vody Červeného mora, aby sme mohli prejsť. On dokázal premeniť horké vody v Máre na chutnú vodu. Predsa vieme, že je verný svojmu slovu. Tak teda – Pane, my Ti dôverujeme, že nás nasýtiš. Či už zostaneme nažive alebo nie, ale sme Tvoji!” To je to, čo Boh túžil počuť!

Nezáleží na tom, koľko rokov už chodíme s Pánom, koľko hodín sme sa už odmodlili, alebo koľko poznatkov z Biblie sme už do seba nasúkali. Akonáhle Boh vidí, že niečo v našom vnútri nie je postavené na viere, že máme nejakú oblasť, v ktorej mu zatiaľ nedôverujeme a neveríme, že nás zmocnil aby sme takú situáciu prekonali, vezme nás do Massa. Vloží nás do okolností, v ktorých sa z ľudského hľadiska už nebude dať robiť vôbec nič a budeme veľmi prísne preskúšavaní.

Tak napríklad, možno že skalopevne veríte, že máte srdce, ktoré ľúbi všetkých vašich bratov a sestry v Kristu. “Pán mi dal lásku pre každého,” vyznávate. Ale Ježiš vie, že práve v jednej oblasti máte slabé miesto: zakaždým sa to s vami zvezie, keď sa nájde niekto, kto zneužije vašu lásku a láskavosť. Vždy, keď sa také niečo stane, odnášate si silné poranenie, ktoré vo vás pretrváva, hoci navonok hovoríte, že toho človeka stále milujete.

Uznajte, ako môže Boh vystáť takéto pokrytectvo vo vašom srdci? A tak vás uvedie do okolností, v ktorých vás skúša. Dovolí istému prostriedku, naraziť do tej vašej podľa vás kresťanskej tváre. Zrazu ste na kolenách a modlíte sa: “ Pane, prečo si mi poslal tohto človeka? Veď je to tŕň, ktorý sa zabodol do môjho tela! Snažil som sa ti verne slúžiť a čo sa mi vrátilo? Zas ma len niekto zneužil!”

A Pán vás má v Massa. Chce vo vás niečo vypôsobiť. Učí vás, aby ste boli schopní povstať aj v tejto situácii a zvolať: “ Viem, že môj Boh je so mnou. On sám riadi moje kroky. Vidí do môjho vnútra a pozná moje poranenie i tú trýznivú bolesť!”

Alebo je tu ešte iný príklad: Ste Božou vyvolenou nádobou – pijete z Jeho živých vôd, hodujete pri Jeho Slove, ste svedkom mocných vyslobodení, ktoré ste mali možnosť priamo okúsiť vo svojom vlastnom živote. Napriek tomu tu ešte zostala istá oblasť vo vašom vnútri, ktorú ovláda hriech. Je to váš posledný pevne zakorenený hriech – odporný zvyk, vášeň alebo žiadosť.

Nenávidíte ho. Nasleduje sľub za sľubom. Rozprávate Bohu, ako sa polepšíte, ale doteraz sa vám nikdy nepodarilo tento problém prekonať. Toľko ste sa naplakali pre tento hnusný zvyk, prosili ste Pána, aby vás vyslobodil. Čumíte do kníh, prehrali ste si už všetky možné “pásky k veci” a len hľadáte a hľadáte kľúč k slobode. A predsa ste ho doteraz nenašli. A tak celé roky žijete v strachu, že tá vaša nemilá stránka vyjde najavo.

Milovaní, ste na ceste do Massa – zložiť životnú skúšku! A tak sa porozprávajme o jej obtiažnosti. Celé peklo si vo vašej situácii vyhodí z kopýtka. Pán dovolí, aby vás diabol pokúšal a ani sa nenazdáte a ovládne vás vaša vlastná žiadostivosť. Satan sa pousiluje preosiať vás ako pšenicu!

Bude sa vám zdať, že máte to najčernejšie srdce na svete, uveríte, že ste už úplne prepadli hriechu, na tvári sa vám bude zračiť “záverečná” vašich síl, nebudete mať slov, len v ohromení zanariekate: “Pane, čo sa to vlastne deje? Kde sa tu vzala tá hrozná žiadostivosť? Mám väčšie pokúšanie, ako keď som po prvýkrát začal hľadať tvoje vyslobodenie. Strácam zem pod nohami!”

A potom nastúpia pochybnosti a zaplavia celú myseľ. Začína vás udivovať, ako je možné, že Boh dopúšťa takéto veci vo vašom živote? Už sa to vlečie celé roky. Ako je možné, že toľko toho nasľuboval a potom si nestojí v slove? Tak je Boh so mnou alebo nie?

“...skúšal som ťa pri vodách sváru” (Žalm 81, 8).

Milovaní, Boh vám dáva vedieť, že už pri vašom prvom vzlyku vás mohol vyslobodiť. Skutočnosť je však taká, že po celý ten čas len nariekate, zo všetkých síl sa snažíte a bojujete, aby ste sa dostali von, zatiaľ čo On sám má tú moc, ktorá vyženie akúkoľvek neresť z vášho života.

“Tak prečo to už neurobil?” pýtate sa. “Vari ma tresce? Prečo ma núti prechádzať takým bojom?”

A pretože sa zamýšľate nad súžením, ktorým prechádzali Izraeliti, možno vás pokúša otázka: “Neočakával Boh nejako veľa od tých ľudí? Veď boli poriadne vystrašení. Koniec koncov nikto nemôže žiť bez vody. Ako Ho teda mohli pokúšať, keď iba žiadali to, čo naozaj potrebovali?”

Musíme mať však na pamäti, že o týchto ľudí bolo veľmi dobre postarané. Boli skvele živení, vyučovaní, obklopení znameniami, divmi a zázrakmi. Takže to neboli duchovní nováčikovia. A takisto neboli bez starostlivého pastiera. Každý deň ich sprevádzal viditeľný oblakový stĺp, ktorý im bol zároveň úkrytom a bol dôkazom prítomnosti Božej. A potom večer zažiaril na oblohe ohnivý stĺp. Každé ráno ich čakala manna roztrúsená po zemi. Každé ráno im ju Boh spoľahlivo zoslal z nebies. Boh sa teda staral o Izrael vo všetkom, čo potreboval len aby budoval jeho vieru.

Pán nám nehovorí taľafatky, keď nás upozorňuje:” Bez viery nie je možné sa mi zaľúbiť. Musíte v hĺbke srdca uveriť, že JA SOM – a že vždy vieru ocením. Preto aj očakávam, že moje dobre živené, dobre vychovávané deti mi budú dôverovať!”

Ako je to teda s tým skúšaním, v ktorom ste sa ocitli? Čo od vás Boh očakáva v tomto ťažkom období? Chce, aby ste verili jeho slovu, jeho zasľúbeniam! Chce, aby ste mu plne dôverovali, že je s vami vo vašich bojoch. Hoci by sa aj celé peklo na vás vyrútilo, Jeho prítomnosť od vás nikdy neodíde, ani vtedy nie, keď vás obkľúči strach a zaplavia vás slzy. Ani šípy nepriateľa, ani jeho mohutný útok vás nemôžu zničiť. Váš Otec má vždy plán vyslobodenia, pre každú situáciu, v ktorej ste zostali!

Očakáva od vás len jedno, že sa k nemu jednoducho priviniete v slepej dôvere. Chce, aby ste dokázali čeliť všetkým tým hrôzostrašným pokušeniam s postojom: “ Nemusím tomu rozumieť, ale viem, že môj Pán ma neopustí. Či žijem alebo mriem, topím sa alebo plávam, dôverujem Mu, že ma dovedie až do konca!”

Boj, v ktorom ste, sa skončí až vtedy, keď začnete úplne dôverovať Pánovi, keď Mu budete veriť, že je s vami v moci a láske. Preto odložte každú myšlienku o tom, že Boh vás prehliada, alebo si schválne zavrel oči nad vaším súžením. Lebo takéto myšlienky ho pokúšajú. Staviate Ho totiž do pozície skúšaného, v ktorej má On dokázať svoju vernosť. Pritom On o svojej lojalite už podal dostatočný dôkaz mnohokrát.

Drahí svätí, nemusíte sa báť hada. Pavel totiž končí svoje posolstvo zasľúbením: “Iba ľudské pokušenie vás zachvátilo, nijaké iné. Ale Boh je verný, ktorý vás nedá pokúšať nad vašu možnosť, ale pôsobí s pokušením aj východ z neho, aby ste ho mohli zniesť(1. Korinťanom 10:13).

Boh ti hovorí: “ Nepadáš, vo všetkom tomto som s tebou! Ak budeš hľadať moju tvár a dôverovať mi, prenesiem ťa. Dám ti silu stáť pevne a niesť čokoľvek, čo by prišlo, pretože ja som s tebou stále!”